Na začiatku augusta priniesol internetový portál Rollingstone.com zaujímavý
článok nazvaný „Goldman Sachs the Great American Financial Market Bubble
Machine“, ktorého autorom je Matt Taibbi. Tento pomerne dlhý text obsahuje množstvo
zaujímavých súvislostí
a vysvetľuje hlbšie dôvody vzniku hospodárskych kríz a ukazuje možnosť ako
dokáže najsilnejšia americká banka manipulovať trh a verejnú mienku.
Z tohto dôvodu Vám prinášame jeho skrátený preklad a
veríme, že aj Vy v ňom nájdete množstvo zaujímavých a poučných súvislostí.
Prvá vec, ktorú by ste mali vedieť o Goldman Sachs je, že je všade. Táto
najsilnejšia investičná banka na svete je vampírom, ktorý sa zahryzne do
všetkého odkiaľ cíti peniaze. Od technologickej bubliny až po vysoké ceny ropy,
GS stojí za všetkými veľkými trhovými manipuláciami od Veľkej hospodárskej
krízy. Ak Amerika cirkuluje okolo výlevky, GS našiel spôsob ako sa tou
výlevkou stať – extrémne nešťastná medzera v systéme západného demokratického
kapitalizmu, v ktorom spoločnosť pasívne riadená voľným trhom a slobodnými
voľbami, táto neorganizovaná demokracia je vždy porazená organizovanou
chamtivosťou.
Monumentálna budova Goldman Sachs v New Yorku,
centre svetového kapitálu a finančnej moci
Bezprecedentná sila a dosah tejto banky umožnili zmeniť
Ameriku na obrovský podvod typu nafúkni-a-nechaj-spadnúť, roky manipulujúc
všetky ekonomické sektory. Kolaps tohto alebo iného trhu v sebe nesie skryté
náklady, a všetky tieto peniaze, ktoré strácame, niekam idú, a v doslovnom ako
aj obraznom ponímaní je práve GS miesto, kam smerujú:
Banka je obrovský vysoko sofistikovaný motor, ktorý transformuje
rozptýlené bohatstvo spoločnosti do čistého zisku pre najbohatších
jednotlivcov. Toto dosahujú znovu a znovu tým istým spôsobom. Vzorec
je relatívne jednoduchý: GS sa dostane do stredu špekulatívnej bubliny
a predáva investície, ktoré vie, že sú odpad. Potom na tieto investície priláka
obrovské sumy od strednej a nižšej triedy spoločnosti za pomoci štátnej
korupcie, keď za pár drobných, ktorými dotuje politické strany, dokáže zmeniť
burzové pravidlá.
A potom, keď sa pyramída rozpadne a milióny jednotlivcov
ostanú bez peňazí, začne celý proces opäť, požičiavaním nám naše vlastné
peniaze s úrokom. Rovnakú pesničku hrajú už od roku 1920 a teraz sa chystajú
spraviť to znova a vytvoriť novú a ešte drzejšiu bublinu. Ak ju však chceme
pochopiť, tak je nutné sa pozrieť na históriu piatich bublín, v ktorých hrá
svoju významnú úlohu Goldman Sachs.
Goldman však nebol vždy monštrum z Wall Street, ktoré je
príliš veľké na krach (too big to fail). Banka bola založená v roku 1869
nemeckým imigrantom Markusom Goldmanom a jeho zaťom Samuelom Sachsom. Za prvých
sto rokov existencie GS iba v jednom prípade jeho vtedajšie konanie pripomína
to dnešné – špekulatívna mánia pred krachom na konci 20-teho storočia.
Veľký Hindenburg finančnej histórie má niekoľko čŕt, ktoré
by mohli vyzerať veľmi podobne. Vtedy bol hlavným investičným nástrojom,
používaným na okradnutie investorov tzv. investičný trust. Ten bol podobný ako
dnešné podielové fondy a vyberal peniaze od veľkých a malých investorov a
vkladal ich do cenných papierov na Wall Street. Bežný investor do investičného
trustu sa cítil ako veľký hráč a táto mánia vytvorila novú generáciu
špekulatívnych investorov.
Tu sa vytvoril vzor pre správanie GS, ktorý do hry síce
vstúpil neskoro, avšak oboma nohami a naplno. Prvým počinom bolo vytvorenie
Goldman Sachs Trading Corporation; banka vydala milión akcií po 100 kusoch,
následne skúpila všetky tieto akcie za vlastné peniaze a 90% z nich predala
verejnosti za 104 USD. Táto spoločnosť potom nemilosrdne nakupovala svoje
vlastné akcie a tlačila ich cenu vyššie, aby nakoniec predala časť svojich
akcií a založila nový trust Shenandoah Corporation. Ten vydal milióny akcií a
opäť sponzoroval vytvorenie nového fondu Blue Ridge Corporation. Takýmto
spôsobom vznikala investičná pyramída, keď z 7,250,000 emitovaných akcií Blue
Ridge až 6,250,000 bolo vlastnených Shenandoahom, ktorý bol z veľkej časti
vlastneným Goldman Tradingom.
Konečným výsledkom bola skvostná reťaz vypožičaných
peňazí, ktorá bola extrémne zraniteľná na prepad výkonnosti kdekoľvek počas
tejto línie. Základnú myšlienku nie je ťažké nasledovať: dáš dolár a
požičiaš si deväť voči nemu, potom zoberieš týchto 10 dolárov a požičiaš si 90,
následne zoberieš týchto 100 a požičiaš si 900 a v celom procese pokračuješ až
pokým je verejnosť ochotná požičiavať nové peniaze. Pokiaľ však posledný fond
začne strácať na hodnote, nemáš žiadne peniaze aby si mohol kryť svojich
investorov a masaker začína.
Vo svojej knihe „The Great Crash“ slávny ekonóm Jahn
Kenneth Galbraith nazval kapitolu o týchto trustoch „In Goldman Sachs We Trust“
(Veríme v Goldman Sachs), kde ich vykreslil ako klasický príklad šialenstva
investícií založených na páke. Píše, že trusty boli hlavnou príčinou krachu a
strata banky dosiahla 475 mld. USD v súčasných peniazoch.
Posunieme sa o 65 rokov neskôr. Goldman nielenže prežil
krízu, ktorá zničila tak veľa investorov, ale stal sa hlavným upisovateľom
akcií najväčších a najbohatších spoločností. Vďaka Sidney Weinbergovi, ktorý sa
z pozície asistenta vrátnika prepracoval na CEO firmy, Goldman sa stal
priekopníkom v IPO (uvedenie akcií novej firmy na trh) čo je jeden z hlavných a
najlukratívnejších spôsobov ako spoločnosti získavajú peniaze. V 70-tych a
80-tych rokoch Goldmanu chýbal ten politický vplyv ako má v súčasnosti, avšak
bol firmou, ktorá mala povesť najväčšieho talentu na Wall Street.
A potom sa niečo zmenilo. Je ťažké povedať, kedy presne, mohlo to súvisieť s
príchodom Roberta Rubina, spolupredsedu predstavenstva GS na začiatku 90-tych
rokov, do Bieleho domu ako ministra financií.
|
|
Logika postavená na hlavu - trojica židovských
bankárov, ktorá má vraj zachrániť svet - Robert Rubin, šéf GS a minister
financií, Alan Greenspan - šéf americkej centrálnej banky FED a Lawrence
Summer, dnes Obamov radca pre veci ekonomické, riaditeľ Ekonomickej rady (NEC) |
|
Rubin bol považovaný za jednu z najmúdrejších osôb, ktoré
kedy chodili po planéte, spolu s Newtonom , Einsteinom a Katntom ďaleko za ním.
Rubin bol prototyp bankára, pravdepodobne sa narodil v obleku za 4000 USD a
tvár mal permanentne zamrznutú v náznaku ospravedlnenia, že je omnoho múdrejší,
než ostatní. Stalo sa takmer národným klišé, že čokoľvek, čo Rubin považoval za
dobré, bolo to najlepšie pre ekonomiku. Tento jav dosiahol vrchol v roku 1999,
kedy sa objavil na titulnej stránke Time spolu so svojim sekretárom Larry
Summerom a šéfom FEDu Alanom Greenspanom, pod názvom „Skupina, ktorá zachráni
svet“. A to, čo si Rubin myslel bolo, že americká ekonomika a najmä
finančné trhy sú preregulované a potrebujú väčšiu slobodu.
Počas svojho funkčného obdobia Clintonov Biely dom vykonal
sériu ťahov, ktoré mali drastický vplyv na svetovú ekonomiku – čo sa začalo s
Rubinovým totálnym zlyhaním ukontrolovať svoju starú firmu v bláznivom behu pre
obscénne krátkodobé zisky.
Základný podvod v internetovej dobe je ľahké pochopiť aj pre finančného
analfabeta. Spoločnosti, ktoré nemali nič iné ako kopec nápadov sa cez IPO
dostali na burzu a za výdatnej pomoci médií boli verejnosti predávané za mega
milióny. Bolo to ako keby banky ako GS viazali okolo melónov stužku a hádzali
ich z 50. poschodia pričom na telefóne čakali na stávky. V tejto hre ste mohli
vyhrať iba vtedy, pokiaľ ste vybrali vaše peniaze predtým ako melón dopadol na
chodník.
Podľa Jaya Rittera, profesora financií špecializujúceho sa
na IPO, banky ako Goldman museli vedieť, že mnoho z firiem nikdy nezarobí. Na
začiatku 80-tych rokov najväčší upisovatelia trvali pred IPO na troch rokoch
ziskovosti firmy. Potom sa z toho stal rok a neskôr iba štvrťrok. V čase
internetovej bubliny sa dokonca nepožadovala ziskovosť ani v dohľadnej
budúcnosti. Goldman popiera, že by v internetových rokoch zmenil upisovacie
štandardy, avšak jeho vlastné štatistiky ukazujú opak.
Podobne ako v 20-tych rokoch, Goldman začal pomaly avšak
skončil v bláznivom švungu. Potom ako emitoval malú spoločnosť s názvom Yahoo!
v roku 1996, keď internetová bublina začínala, Goldman sa rýchlo stal kráľom
IPO v internetovom veku. V roku 1997 si vybral 24 spoločností, ktorých až
tretina bola v strate. V roku 1999, počas vrcholu bubliny upísal až 47
spoločností, rok na to 18 spoločností, z ktorých až 14 bolo v strate. Ako
hlavný upisovateľ internetových akcií zabezpečoval GS oveľa volatilnejšie zisky
ako jeho konkurencia: v roku 1999 priemerné IPO Goldmana vyskočilo o 281% nad
jeho otváraciu cenu, pričom priemer Wall Street bol 181%.
Ako dosahoval Goldman také neobyčajné výsledky? Jednou
z odpovedí je, že vykonávali prax s názvom „laddering“ , čo znamená, že
manipulovali cenu nových ponúk akcií. Funguje to takto: ste GS a
osloví vás spoločnosť Bullshit.com, aby ste akcie dostali na burzu. Vy sa
dohodnete na bežných podmienkach: oceníte akcie, rozhodnete koľko má ísť na
burzu a zoberiete CEO firmy na „road show“ po investoroch, všetko výmenou za
malý 6-7% poplatok z objemu akcií. Hneď na to dáte svojim veľkým klientom právo
na nákup veľkého objemu týchto akcií za nízku uvádzaciu cenu, napr. 15 USD, za
sľub, že neskôr na otvorenom trhu nakúpia viac. Tieto informácie vám
automaticky dávajú insiderský vhľad do akcií spoločnosti, ktorý nemá nikto z
daytraderov snažiacich sa postupovať iba na základe verejných informácií.
Viete, že investori, ktorí nakúpili za 15 USD, tak nakúpia
aj neskôr na úrovni 20 USD, čo takmer garantuje rast akcií. Takýmto spôsobom
mohol Goldman vyhnať cenu akcie umelo hore, čo samozrejme bolo v záujme banky.
Hovorí sa, že GS bol najhorším páchateľom takýchto manipulácií a v roku 2005
zaplatil pokutu za svoje aktivity „laddering“ 40 milónov dolárov, čo sú drobné
v porovnaní so ziskami, ktoré dosahoval z IPO.
Takéto praktiky vykonali z internetovej bubliny jednu za
najhorších katastrof vo svetovej finančnej histórií. Iba z Nasdaqu bolo
vymazaných 5 biliónov dolárov bohatstva. Avšak skutočným problémom neboli
peniaze, ktoré stratili investori, ale peniaze, ktoré získali investiční
bankári dostávajúci tučné odmeny. Miesto lekcie, že každá bublina spľasne,
internetové roky demonštrovali Wall Streetu, že nafúknuť bublinu je veľmi jednoduché
a odmeny sú o to väčšie, čím je mánia a iracionalita väčšia. Nikde to nebolo
bližšie k pravde ako u Goldmana. Medzi rokmi 1999-2002 firma vyplatila
28,5 mld. USD na bonusoch, čo je zhruba 350,000 na zamestnanca. Trh tak prestal
byť racionálnym miestom, ale stal sa z neho spôsob konverzie peňazí investorov
do bonusov a výplat bankárov.
Vystopovať rolu GS v globálnej katastrofe, ktorou bola
bublina na trhu realít, nie je ťažké. Aj tu bolo základným trikom opustenie
štandardov upisovania, hoci tu sa jedná o štandardy na poli hypotekárnych
úverov, nie IPO. Až doteraz si boli všetci vedomí, že hypotekárni díleri trvali
na tom, aby kupujúci nehnuteľností boli schopní zložiť zálohu aspoň 10% z ceny
nehnuteľnosti, mali dostatočný príjem a dobré kreditné ohodnotenie a mali
skutočné meno.
Potom, na začiatku tisícročia boli tieto požiadavky
vyhodené z okna a hypotéky sa začali rozdávať pomaly aj v baroch. Nič z
toho by nebolo možné bez investičných bankárov ako je Goldman, ktorí vytvorili
nástroje na balenie zlých hypoték dokopy a predávali ich v blokoch nič
netušiacim penzijným fondom a poisťovacím spoločnostiam. Toto
vytvorilo masový trh pre toxické úvery, ktorý predtým nikdy neexistoval; počas
starých časov by žiadna banka nechcela držať toxické úvery na svojich knihách,
keďže pravdepodobnosť ich krachu je veľká.
Jednoducho, nie je možné vypisovať tieto hypotéky, pokiaľ
ich nemôžete predať niekomu, kto nevie čo sú zač. Goldman využíval túto metódu,
aby skryl neporiadok, ktorý predával. Najprv zviazali dokopy stovky hypoték do
nástrojov s názvom CDO (kolateralizovné dlhové záväzky). Potom ich predávali
investorom s myšlienkou, že časť z nich bude v každom prípade OK a nie je dôvod
sa obávať tých zlých. CDO tak bol ako nástroj v poriadku a týmto spôsobom sa zo
zlých hypoték stali nástroje s ratingom AAA. GS však nebol v žiadnom riziku,
keďže tieto nástroje predával investičným spoločnostiam, avšak sám uzatváral
krátke pozície proti týmto inštrumentom.
Efekt bubliny nehnuteľností vidíme všetci – okrem iného
viedol ku kolapsu Lehman Brothers, Bear Stearns a AIG. Toxické portfólia týchto
inštitúcií pozostávali z pozícií voči Goldmanu, ktorý si ochraňoval svoje
vlastné pozície v CDO cez CDS (kreditné swapy).
Nakoniec tak získal od AIG 13 mld. USD daňových poplatníkov za svoje CDS, čo
znamená, že na úverovej bubline zarobil dvakrát: oklamal investorov, ktorí
nakúpili CDO a vsádzaním proti týmto CDO cez CDS, a potom keď sa situácia
otočila, tak dostal peniaze od daňových poplatníkov za tie isté stávky.
A opäť, ako sa svet zabáral hlbšie do krízy, Goldman
si vyplatil prémie v objeme 16,5 mld. USD, s priemerom 662,000 USD na
zamestnanca. Ako tvrdí hovorca spoločnosti: „Pracovali sme tu veľmi tvrdo“.
Avšak to najlepšie ešte len príde. S tým ako krach bubliny nehnuteľností
spôsoboval kolaps finančných inštitúcií, Goldman zostrojil ďalšiu bublinu, o
ktorej svet nemal ani tešenie, že by za ňou mohli stáť banky.
|
|
Súčasný šéf GS - Lloyd Blankfein |
|
Bublina 4 – cena ropy
S tým ako verejnosť odmietala vložiť svoje peniaze do
čohokoľvek, čo pripomína papierové investície, Wall Steet potichu presunul
kasíno do trhu s fyzickými komoditami, tovarom na ktorý sa dalo siahnuť. Pokles
dolára, krach nehnuteľností a úverov spôsobil „útek ku komoditám“. Ropné
futures vyleteli dohora a ich cena narástla zo 60 dolárov v lete 2007 až na 147
dolárov v lete 2008.
Avšak všetko to bolo klamstvo. Krátkodobá ponuka ropy
rástla a dopyt po rope sa znižoval. 6 mesiacov predtým ako cena dosiahla svoj
vrchol, ponuka ropy sa zvýšila z 85,24 na 85,72 milióna barelov denne. Za rovnaké
obdobie dopyt poklesol z 86,82 na 86,07 milióna barelov. V klasickom ponímaní
rast ponuky a pokles dopytu má spôsobiť pokles ceny, opak však bol pravdou.
Čo teda spôsobilo prudký nárast ceny ropy? Rozhodne k tomu
pomohol Goldman, hoci na trhu bolo aj množstvo iných hráčov. Hlavným dôvodom
však bolo jednoznačne správanie najsilnejších trhových hráčov, ktorí zmenili
pôvodne solídny trh na kasíno. Medzi rokmi 2003 a 2008 sa množstvo
špekulatívneho kapitálu prúdiaceho do ropy zvýšilo z 13 mld. USD na 317 mld.
USD, čo je nárast o 2300%. V roku 2008 sa barel zobchodoval asi 27 krát predtým
ako bol fyzicky dodaný.
V roku 1936 kongres rozhodol, že na trhu komodít by nemalo
byť viac špekulantov ako reálnych producentov a spotrebiteľov. Ak by sa to
stalo, tak cena by nebola závislá od dopytu a ponuky, ale mohla by podliehať
trhovej manipulácií. Vtedajší nový zákon oprávňoval CFTC, aby určila limity pri
špekulatívnom obchodovaní. Ako výsledok tejto aktivity na trhu vládla harmónia
po 50 rokov.
Všetko sa to zmenilo v roku 1991, kedy komoditná pobočka Goldmanu J. Aron
požiadala CFTC o špeciálnu dohodu. A to bez toho, aby o tom ktokoľvek vedel.
Farmári s veľkými zásobami úrody nie sú jediní, ktorí cez futures potrebujú
hedgovať svoju produkciu, tvrdil J. Aron. Podobne sú na tom aj veľkí obchodníci
s ropou, ktorí musia chrániť svoje pozície pred stratami. Bol to však úplný
podvod, keďže zákon z roku 1936 vytvoril výrazný rozdiel medzi obchodníkmi,
ktorí nakupovali reálne komodity a špekulantmi.
CFTC však argument zhltla a banka získala voľný pas,
výnimku „Bona Fide Hedging“ , čo umožňovalo stať sa Goldmanu fyzickým hedgerom
a uniknúť tak všetkým obmedzeniam pre špekulantov. V nasledujúcich rokoch
komisia potichu vydala ďalších 14 takýchto výnimiek. Teraz mohol Goldman a ostatné
banky vtiahnuť do hry ďalších investorov, čo sa naplno prejavilo v roku 2008.
Vyzbrojený poloverejnou vládnou výnimkou, Goldman
sa stal hlavným dizajnérom veľkého komoditného kasína. Vytvoril
si vlastný Goldman Commodities Index, ktorý bol zameraný najmä na ropu, a na
tento index začalo stávkovať množstvo poisťovní a iných inštitucionálnych
investorov, ktorí mali záujem dlhodobé stávky na komodity. To bolo v
poriadku až na pár vecí. Inštitucionálni investori sú prevažne dlhí investori a
môžu stávkovať iba na rast, preto cena komodít začala prudko rásť. Do leta 2008
špekulanti nakúpili vo forme futures viac ako 1,1 mld. barelov ropy, čo je viac
ako všetky americké zásoby ropných produktov a tak sa opäť zopakovala bublina
akcií a trhu nehnuteľností, keď Wall Street predával fantáziu budúcej
neobmedzenej ceny aktív.
Opäť však melón dopadol na chodník a spôsobil masívnu
stratu bohatstva, keď cena ropy prepadla z úrovne 147 na 33 USD. Najväčší
tratci boli opäť bežní ľudia, keď iba v penzijných fondoch investovali do
komodít viac ako 1,1 mld. USD. Hra sa však netýkala iba komodít, rastúce ceny
potravín viedli ku katastrofálnym hladomorom po celej planéte. A teraz cena
ropy opäť rastie, keď vzrástla o viac ako 50% od svojich miním. Problémom však
opäť nie je dopyt a ponuka, keďže ponuka je najväčšia za posledných 20 rokov a
dopyt dosahuje 10-ročné minimá. Cena však stále rastie.
Po tom, ako praskla bublina na komoditnom trhu a svet sa
dostal do hlbokej depresie, tak už nebolo možné vytvoriť žiadnu novú finančnú
bublinu. Jediný voľný nestrážený a naivný kapitál ktorý bol k dispozícií boli
peniaze daňových poplatníkov. A práve pri najväčšej vládnej pomoci alebo
záchrane v histórií začal Goldman ukazovať svoje svaly.
Bývalý šéf GS a minister financií Hank Paulson v
Bielom dome
Všetko to začalo minulý september, kedy vtedajší minister
financií Paulson (bývalý šéf Goldmanu) urobil sériu obrovských rozhodnutí.
Prvou je, že bez akejkoľvek záchrany nechal skrachovať najväčšieho konkurenta
GS, firmu Lehman Brothers. Hneď na druhý deň zachránil AIG s 85 mld. dolárov, z
čoho sa 13 mld. okamžite vyplatilo Goldmanu, čím dostal plne zaplatené za svoje
stávky. (V porovnaní robotníci Chrysleru budú šťastní, ako dostanú 50 centov za
každý dolár, ktorý im firma dlží). Hneď po AIG Paulson oznámil federálnu
záchranu finančného sektora v objeme 700 mld. USD (TARP) a jeho vedením poveril
bývalého vedúceho pracovníka Goldmanu. Na to, aby mohol Goldman získať prístup
k týmto fondom, tak sa musel zmeniť z investičnej banky na bankový holding, čím
sa mu otvorila galaxia možností prístupu k vládnym dotáciám. Okrem tohto konca
marca FED rozdal alebo garantoval finančným inštitúciám 8,7 bilióna dolárov,
avšak vďaka nejaským zákonom a nemožnosti auditu, ostávajú prijímatelia týchto
financií utajení.
Zmenou na bankový holding Goldman získal ďalšiu výhodu -
jeho primárnym dohľadným orgánom sa stal NY Fed, na čele ktorého stál
spolupredseda Goldmanu Stephen Friedman. GS mal tak byť kontrolovaný jeho
vlastným predsedom. Aby sa odstránil tento rozpor v zákone o konflikte záujmov,
tak ministerstvo financií udelilo výnimku pre Friedmana, ktorý pri zmene banky
na holding dostal právo odkúpiť 52,000 nových akcií Goldmanu, čím sa stal
bohatším o 3 mil. USD. Friedman v máji odstúpil, avšak na jeho miesto prišiel
opäť bývalý vedúci pracovník Goldmanu. Výsledok je jednoduchý, všetky aktivity
vlády smerovali k záchrane a zlepšeniu postavenia GS.
Bonbónikom na záver je fakt, že po všetkých vzniknutých
bublinách a vymazania obrovské množstva bohatstva, manipulácií cien komodít a
následného svetového strádania a zabezpečenia Goldmanu desiatkami miliárd
peňazí daňových poplatníkov, Goldman napríklad v roku 2008 zaplatil americkej
vláde na daniach len 14 miliónov dolárov. Banka zaplatila na daniach iba 14
miliónov dolárov, pričom na bonusoch a odmenách vyplatila vyše 10 mld. USD a
jej ročný zisk dosiahlo 2 mld. USD.
Ako je to možné? Nízke dane sú dôsledkom „geografického
rozvrstvenia príjmov“, čo je v podstate medzera v zákone o korporátnych
daniach, kedy si firma môže presúvať príjmy medzi svojimi medzinárodnými
pobočkami až do offshorových krajín a nakoniec sa môže úplne vyhnúť plateniu
daní. Podľa reportu GAO až 2/3 amerických firiem v rokoch 1998-2005 neplatili
žiadne dane.
Do mesta dorazila nová hra, miesto CDO a komoditných
futures, sa pozornosť Goldmanu začala sústrediť na uhlíkové emisie. Jedná sa o
rastúci niekoľko biliónový trh, ktorý zatiaľ ešte neexistuje ale s pomocou 4,45
miliónového daru Demokratickej strane sa pravdepodobne už čoskoro stane
realitou. Vláda pripravuje zákon, ktorý sa nazýva „cap-and-trade“ a
umožní vznik novej komoditnej bubliny pod názvom environmentálneho plánu.
Funguje to takto: ak sa schváli zákon, tak každý
emitent CO2 dostane limit na svoju produkciu. Ak však výrobca presiahne tento
limit, tak bude musieť ísť na trh a kúpiť si voľné emisie. Tieto emisie by mali
v prvých rokoch hodnotu niekoľko stoviek miliárd až biliónov dolárov. Limit na
emisiu sa však bude postupne znižovať, čo znamená, že voľné emisie budú čoraz
vzácnejšie. Vytvorí sa tak nový komoditný trh, ktorý má takmer garantovanú
rastúcu cenu. Goldman chce tento zákon, a minulý rok vynaložil na jeho podporu
pri lobbingu 3,5 mil.dolárov.
Bývalý šéf Goldmanu Hank Paulson osobne pomáhal pri tvorbe
bankovej politiky životného prostredia, čo je veľmi zvláštne pre firmu, ktorá
vo všeobecnosti odsudzuje reguláciu. Banka sa rovnako začala angažovať v
investíciách do veternej energie a iných obnoviteľných zdrojov, čo budú výborné
investície v prípade prechodu vlády na „zelenú energiu“. Okrem toho banka
kúpila 10% Chicago Climate Exchage, na ktorej by sa mali emisie obchodovať.
Vyvstáva však otázka, ak bude zákon schválený, nie je to
dobre pre nás všetkých, keďže budeme zachránení od globálneho otepľovania?
Možno áno, avšak celý program cap-and-trade je vlastne iba daňovým
zaťažením pre výrobcov plynúcich do súkromných rúk. Miesto toho, aby
vláda jednoducho stanovila daň na produkciu CO2, tak tento model umožní opäť
bankám z Wall Street zmeniť nový trh na bublinu a inkasovať dane do súkromných
rúk. Je to horšie ako vládna pomoc bankám; takto im umožní získavať
peniaze od daňových poplatníkov ešte predtým ako ich vyzbiera. Wall Street sa
tak stane miestom výberu daní.
Ak nebude schválený cap-and-trade tak bude čoskoro
schválený iný zákon, pointa však bude rovnaká. Zaplaviť systém toxickými úvermi
a predátorským dlhom, pričom profitovať budú najmä noví výkonní šéfovia na úkor
peňazí daňových poplatníkov. Amerika už nie je prosperujúcou demokraciou, ale
stala sa gangsterským štátom s gangsterskou ekonomikou a dokonca sa nedá
dôverovať už ani trhovým cenám, keď v každom zaplatenom dolári sú skryté dane.
Možno tomu nemôžeme zabrániť, ale aspoň vieme, kam to smeruje.
Poznámka (autora)
Obrovská moc bankovej oligarchie, ktorú ešte podrobnejšie rozoberieme v
ďalšom komentári, je však len následkom chybných politických rozhodnutí.
Posadnutosť vlád krátkodobo stimulovať ekonomiku cez expanzívnu fiškálnu a
najmä cez expanzívnu monetárnu politiku dala bankám obrovské zdroje
voľných a lacných peňazí.
A keďže ich primárnym cieľom je vidina zisku, tak snaha
tieto peniaze čo najlepšie zhodnotiť, viedla k obrovským bublinám na úkor
samotných obyvateľov. Tým sa expanzívna monetárna politika
v systéme parciálneho rezervného bankovníctva mení na zabijaka ekonomického
rastu a bezbrehého okrádania strednej triedy. Preto každá
hospodárska politika založená na nezdravých princípoch bude
mať dopredu nepredvídateľné avšak vždy katastrofické následky.
Tie najhoršie vidíme pri tom, ako banková oligarchia
prerástla do politickýchštruktúr.A presne v tejto politike sa neustále
pokračuje a nie je preto pochýb o tom, že na trhu opäť vznikajú
nové bubliny, ktoré odrážajú obrovský nesúlad medzi fundamentmi a cenami aktív.
Posledný rast akciových trhov tak nie je spôsobený
globálnou obnovouekonomického prostredia, ale nalievaním obrovskej masy nových
peňazí z centrálnych bánk do
komerčných bánk, ktoré opäť otvárajú kasíno hry na nekonečný rast finančných
aktív.
A to je hra, ktorej by sme sa mali všetci vyvarovať,
presne tak, ako nám ukázal tento komentár. Pri finančných
bublinách ceny aktív strácajú akýkoľvek vzťah k reálnym fundamentom, avšak
predávať takéto finančné aktíva pri ich raste by bolo naivné. Nemenej naivné
je veriť ich rastu nepodloženom realitou. Preto jedinou a silne profitabilnou
stratégiou, je mať pred očami rastúcu bublinu, a trpezlivo čakať na
akýkoľvek náznak jej prasknutia. Môže to byť zastavenie expanzívne monetárnej
politiky z akéhokoľvek dôvodu,môže ísť o nárast nedôvery na finančných trhoch
napríklad z dôvodu krachu kľúčovej banky alebo krajiny alebo iný
dopredu len ťažko predikovateľný fakt, ktorý dokáže spraviť dieru do nafukujúcej
sa bubliny.
Oči treba mať otvorené a myseľ uvoľnenú, lebo už čoskoro príde k novým
obrovským príležitostiam, ktoré by sme nechceli prepásť...